Dole kopcom a s vetrom v chrbte sa dobre bicykluje. Svet je gombička. Pri vysokom ekonomickom raste a slušných daňových príjmoch nemusíte ani prstom pohnúť a deficit verejných financií sa znižuje. Dokonca klesá, aj keď mierne zvýšite výdavky. Zlaté časy však netrvajú večne. Ak je kopec pred nami a vietor sa pomaly otáča proti nám, musíme začať zaberať. Je to nepríjemné, keďže sme si už zvykli, že to ide samo. Autopilot už nefunguje, vyhrňme si rukávy.
Kríza sa prejaví
Pozrime sa na to, čo prináša nový rozpočet pri spomalení výkonu motora ekonomiky. Bohužiaľ, podľa môjho názoru, viac rizík, málo systémových riešení a viac plátania. Čo mám konkrétne na mysli?
Po prvé, je jasné, že nepriame negatívne dosahy súčasnej finančnej krízy neobídu ani Slovensko. Nežijeme na ostrove v Tichom oceáne, ale pupočná šnúra našej ekonomiky je nadviazaná na krvný obeh svetového hospodárstva. Inak povedané, zvyšujú sa riziká, že spomalenie ekonomického rastu môže priniesť do štátnej kasy menej daní, ako je naplánovaných. Uznávam, že v čase vypracovania prognóz vyzerali čísla ešte celkom v poriadku. Minimálne však treba riziko sledovať a prijímať opatrenia, ak budú potrebné. Paradoxne mi výpadok príjmov v horších časoch v dôsledku spomalenia ekonomiky až tak neprekáža. Má totiž stabilizujúci efekt na hospodárstvo. Lenže to je námet na ťažkú odbornú diskusiu. Záver je však jednoduchý: škoda, že posledné roky neboli viac využité na znižovanie deficitu.
Míňanie úspor
Po druhé, v rozpočte mi chýbajú systémové opatrenia. Predstavte si človeka, ktorý si žije sám a hospodári z vlastného príjmu. Jedného dňa stretne ženu a rozhodnú sa žiť spolu. Dotyčná dáma má nasporené peniaze na dôchodok. Spolu majú príjem tridsaťtisíc. Zdá sa vám rozumné, aby začali míňať každý mesiac 40-tisíc na drahé jedlo a šaty a platili by to z nasporených peňazí alebo z predaja nábytku? Asi nie.
Niečo podobné však vidíme v rozpočte na budúci rok. Vláda optimisticky ráta s tým, že druhý pilier opustí 150-tisíc ľudí a ich nasporené peniaze minie štátna kasa na poľnohospodárov, dieru v zdravotníctve alebo na predražené verejné obstarávanie. Je to rovnaké, ako keď míňame na každodenné potreby nasporené peniaze. Pritom tieto peniaze mali slúžiť na riešenie dlhodobých problémov súvisiacich so starnutím populácie. Ráta sa aj s predajom štátneho majetku v hodnote niekoľko miliárd korún. Predávame koberec, ktorý nemôžeme každý rok predať.
Piliere a tunely
Skúsme si na chvíľu prižmúriť obidve oči a akceptovať argumenty typu: súčasné generácie potrebujú tieto peniaze, v druhom pilieri sú ľudia, pre ktorých je to nevýhodné, alebo vláda musí stimulovať domáci dopyt. Aj keby to bola pravda, musí nám všetkým byť jasné, že tieto príjmy sú jednorazové a my ich s pokojným svedomím prejeme. Ako potom znížime deficit na nulu v roku 2011, čo je mimochodom plán súčasnej vlády? Zrušíme alebo ešte viac oslabíme druhý pilier? Nájdeme ešte nejaký majetok, ktorý keď predáme, nebude to vyzerať ako privatizácia? Vyžmýkame mimoriadne dividendy?
Zatiaľ nevidím svetlo na konci tunela, iba tunel uprostred piliera.
Hlasuj za tento článok na -->
Ľudovít Ódor,
autor je člen Bankovej rady NBS, článok vyjadruje jeho osobný názor