Už ste začali písať pamäti?
Chystám sa. Z funkcie som odišiel len v polovici júla a v auguste som sa podrobil operácii.
Môžete uviesť najväčšie chybné rozhodnutia vlád v otázkach Gabčíkova?
Za všetky aspoň jedno: V roku 1994 rozhodla Moravčíkova vláda o privatizácii všetkých štyroch elektrární Vodného diela Gabčíkovo. Do Fondu národného majetku sa vtedy previedli bezplatne, do majetku štátu sa však vrátili za niekoľko miliardovú náhradu.
Pred desiatimi rokmi rozhodol haagsky súd v spore o Gabčíkovo a Nagymaros. Prvý raz v dejinách tejto inštitúcie sudcovia urobili obhliadku "miesta činu“. Ako vám prišlo na um pozvať ich sem?
Niekedy je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť alebo čítať. Tento ťah sme však vyskúšali už v roku 1993, keď som do Gabčíkova pozval expertov Svetového fondu pre ochranu prírody. Uznávaný český odborník Tomáš Pačes predtým v posudku k variantu C riešenia dunajských diel tvrdil, že ak sa napustí zdrž pri Čunove, pôjde o toxikologický experiment, kde pokusnými zvieratami budú ľudia. Po návšteve nám napísal, že nikdy neštudoval problematiku Gabčíkova v teréne, ale čerpal z materiálov Výskumného ústavu vodného hospodárstva.
Boli tam aj tvrdenia o spomínaných pokusoch na ľuďoch?
Horšie. Podľa materiálov ústavu sa už v priebehu niekoľkých týždňov po napustení zdrže mala zhoršiť kvalita pitnej vody pre Bratislavu. Docent Pačes sa nám nepriamo ospravedlnil, misia expertov dala za pravdu našim argumentom, svetový fond zastavil svoje akcie proti Gabčíkovu. Minulý týždeň bola v Bratislave konferencia venovaná okrúhlym výročiam dunajských diel, čakal som, že sa ospravedlnia aj autori katastrofických scenárov z niektorých našich výskumných a ekologických organizácií. Nestalo sa.
Vy ste boli vždy na sto percent presvedčený o tom, že Gabčíkovo nespôsobí nijakú galibu?
Keďma v roku 1990 uvádzali do funkcie splnomocnenca, vtedy federálneho, spýtali sa, či nepríde k zničeniu vodných zdrojov na Žitnom ostrove. Odpovedal som: V nijakom prípade nie. Žitný ostrov som poznal ako svoju dlaň. Po katastrofálnej povodni v roku 1965 som tam na mnohých miestach robil studne.
Vráťme sa k sudcom z Haagu. Ako na nich zapôsobilo to, čo uvideli pri Gabčíkove?
Nebol som pri tom, predstavitelia našej štátnej správy sa na obhliadke nezúčastnili, aby nás niekto neobvinil z ovplyvňovania súdu. Hostí z Haagu však sprevádzal môj priateľ profesor Igor Mucha. Neskôr mi rozprával, že niektorí sudcovia nedokázali odtrhnúť oči od toho, čo uvideli. Realita ich očividne prekvapila, boli pripravení na niečo iné.
Viete o tom, že necelý rok pred vynesením rozsudku o Gabčíkove viedol Vladimír Mečiar s Gyulom Hornom tajné rokovania o mimo súdnom vyrovnaní sporu? Nedávno si na to v pamätiach spomenul bývalý sudca medzinárodného súdu Géza Hercegh.
O celej veci som sa dozvedel náhodou, keďsa mi niekedy začiatkom decembra 1996 dostal do rúk posledný návrh dohody o mimo súdnom vyrovnaní. Za našu stranu ju pripravoval vtedajší štátny tajomník na ministerstve zahraničných vecí Jozef Šesták. Už v prvom článku dohody sa uvádzalo, že jej podpísaním stratí platnosť zmluva o výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros z roku 1977. Maďari zrazu presadzovali výstavbu veľkej hate pri Dunakiliti niekde na kóte 130, čo by mohlo vyústiť do zaplavenia Čunova a ohrozenia mnohých vodných zdrojov. Inicioval som schôdzu u premiéra a povedal svoje rozhodné nie. Čítal som Herceghove spomienky. Podľa neho by priehrada v Dunakiliti bola kľúčom k celej sústave vodných diel a „zárukou na ochranu maďarských záujmov". Maďarských určite.
Ako sa skončila schôdzka u Mečiara?
Čiastočne proti dohode a za rozhodovanie v Haagu boli len ministri Sergej Kozlík a Peter Baco. Z prizvaných vodohospodárov ma prekvapil postoj Júliusa Bindera, bol skôr za mimo súdnu dohodu. To ma prekvapilo – Binder a s Maďarmi? Ako mohol súhlasiť so zrušením zmluvy z roku 1977, o ktorej vyhlasoval, že potvrdzuje hranice z Trianonu? Dodnes premýšľam, čo všetko za tým asi bolo. Stúpenci dohody sa odvolávali najmä na právnika Petra Tomku, ktorý Slovensko zastupoval pred súdom v Haagu. Vraj tvrdil, že výsledok je neistý. Tomka však presne predpovedal rozsudok vrátane toho, v čom dá súd za pravdu slovenskej a v čom maďarskej strane.
Nakoniec prišlo na vaše slová, z mimosúdnej dohody zišlo a o spore sa rozhodovalo v Haagu. Neľutujete?
Nie, súd nám dal plne za pravdu, okrem jedného bodu, ktorý vyriešil viac-menej šalamúnsky. Podľa rozsudku sme oprávnene postavili vodné dielo v Gabčíkove, ale nie sme oprávnení prevádzkovať ho. Z toho je problém, ktorý trvá dodnes. Maďari na spoločných rokovaniach o realizácii rozsudku neustále dôvodia, že súd im nikde nestanovil stavať dolný stupeň. A nám zase -zbúrať Gabčíkovo. A pred tromi rokmi už Maďari jasne povedali, že ich vláda si neželá rokovania o dolnom stupni.
V prvých mesiacoch po vynesení rozsudku boli ústretovejší. Ako to?
V Budapešti vtedy vládli Hornovi socialisti. Navyše haagsky súd rozhodol, že ak sa do šiestich mesiacov nedohodneme, môže sa ktorákoľvek strana naň obrátiť. Dohoda o realizácii rozsudku bola pripravovaná vo februári 1998, lenže potom v Maďarsku nasledovali voľby a socialisti ich prehrali aj preto, že v pripravenej dohode súhlasili s postavením náhradného stupňa za Nagymarosom v Pilismaróte. Teraz sú pri moci opäť socialisti, už sa však poučili a pred minulými voľbami všade vyhlasovali, že dolný stupeň sa stavať nebude.
Čiže rozsudok nikoho nezaväzuje?
Akoby nezaväzoval. Lebo každá strana si ho vykladá po svojom. Maďarská strana napríklad tvrdí, že najnovšie smernice EÚ o životnom prostredí sú nadradené rozsudku. My namietame, že na každý taký projekt sa vzťahujú aj smernice o sociálnom a hospodárskom rozvoji. Navrhli sme komplexné strategické posúdenie s účasťou tretej strany. Samozrejme, rozsudok pripúšťa, že ak sa nedohodneme, tak si budeme musieť vyúčtovať všetky náklady a investície, čo už nikto nikdy nespočíta. Otázne je, ktorá strana a ako dospeje k záveru, že sa nedohodneme a povie to nahlas. Zrejme ani jedna. Preto sa stále hovorí, že treba rokovať.
Čoskoro uplynie 15 rokov od prehradenia Dunaja. Čo je na tom pravdy, že sa tak stalo bez rozhodnutia vlády?
To je jeden z mýtov okolo Gabčíkova a niekto ho vydával za historicky fakt aj na nedávnej konferencii. Prehradzovalo sa na základe uznesenia vlády z roku 1991.
Traduje sa, že v Prahe vtedy vážne uvažovali o zbúraní Gabčíkova. Skutočne?
Viem len toľko, že minister životného prostredia Josef Vavroušek požiadal jeden ústav o prepočty, čo by to stálo. Vyšli ťažké miliardy. Už bolo neskoro. Dielo sa v tom čase na 90 percent dokončilo.
Ste zrejme rád, že sa nakoniec dokončilo?
Bez vodného diela by už bolo kde-čo suché. Zastavil sa posun obrovského množstva štrkov z Rakúska. Veď aj Rakúšania postavili svoje vodné dielo pod Viedňou až po tom, čo im začal vysýchať Prater. Samozrejme, dnes už je mnohým odporcom Gabčíkova zrejmé, že sa podarila dobrá vec, len to nechcú otvorene priznať. Nedávno som sa bol súkromne pozrieť na mošonský Dunaj. Nádhera, ako to tam vyzerá. Maďari perfektne využili vodu, ktorú im púšťame. Zaplavujú ňou ramennú sústavu už v hornej časti. A všade značky, kde sa dá plaviť. A všetko vzorne chránené. Zatiaľ čo na našej strane vidíme v ramennej sústave stopy po pytliakoch a neuveriteľné množstvo čiernych stavieb. Kde sú naši ochrancovia prírody, ktorí pred pätnástimi rokmi volali na ratu?