Slovensko bolo od začiatku rusko-ukrajinského plynového sporu neutrálne. Kde nastal zlom, po ktorom sme jednoznačne ako vinníka označili Ukrajinu?
Už dlhšie sme mali podozrenie, že niečo nie je v poriadku. Aj keď naše média to prezentovali, že všetkému na vine je Rusko.
Prečo si dnes myslíte, že je to Kyjev?
Držme sa faktov. Bola to Ukrajina, ktorá ako prvá vydala 4. januára cez kyjevský súd uznesenie, podľa ktorého zakázala koncernu Naftogaz dodať akýkoľvek plyn z Ruska na Ukrajinu. A platilo to nielen o domácej spotrebe, ale aj o tranzite ďalej na západ. Až na to zareagovala Moskva. O deň neskôr federálny colný úrad rozhodol, že kým Ukrajinci nesplatia dlhy voči ruskému Gazpromu, tak nijaké ďalšie dodávky plynu smerom na Ukrajinu nebudú.
A to bolo vari všetko?
Druhým impulzom pre rast našich obáv bola skutočnosť, že od 3. januára nebolo ani stopy po ľuďoch z politického vedenia krajiny či Naftogazu. Jedni sa lyžovali v Karpatoch a druhá partia v Alpách. Z ich strany sme to chápali, ako nezáujem rokovať. Napokon, potvrdilo sa to už posledný deň minulého roku, keď boli na rokovacom stole v Moskve oveľa lepšie podmienky, ako obsahuje už dnes exitujúca dohoda. Ukrajinci ju boli pripravení podpísať, ale na priamy zásah prezidenta Juščenka sa premiérka Tymošenková musela vrátiť ešte z kyjevského letiska Boryspiľ s prázdnymi rukami.
Jej odvolanie mala však na svedomí nečakaná žiadosť sprostredkovateľskej firmy UkrRusEnergo so sídlom vo Švajčiarsku, ktorá žiadala zvýšiť cenu o 50 dolárov. Konkrétne na 285 dolárov.
Pôvodná cena bola 250 dolárov za 1 000 kubických metrov plynu. Aj keď sa cenové ponuky následne hýbali, podľa prvotného ruského návrhu mala Ukrajina zaplatiť 250 dolárov za plyn, ktorý zostane na ukrajinskom území.
A čo tých spomínaných 285 dolárov?
To bola cena za plyn, ktorý Kyjev čerpal neoprávnene zo sústavy a predával ho ďalej do členských štátov únie za 450 dolárov. Vedeli o tom Rusi aj Ukrajinci. Za týchto podmienok mal Kyjev dostatočne vysoký „vankúš“. Ukrajinci najprv súhlasili, ale potom prišli s tvrdením, že je to pre nich vysoká cena. A tak im ruská strana ponúkla 250 za každý plyn. Teda, že nakúpia za spomínanú sumu a predajú ako dovtedy za 450. Išlo o zaujímavé čísla z pohľadu ziskov na ukrajinskej strane. Ani to sa však Kyjevu nepozdávalo. Poslednou ponukou Moskvy bol návrh zmluvy na 250 dolárov a na spotrebu pre Ukrajinu im bude dobropisované po každej fakturácii na úroveň 235 dolárov. Na to vyrukovala ukrajinská strana s tvrdením, že nemá peniaze na nákup. Naftogazu vraj v krajine nik neplatí za dodávky. A kredit v bankách si vraj vyčerpal zaplatením dlhu za rok 2008 voči Gazpromu. Ten mu však ponúkol asi dve miliardy dolárov ako predplatbu za tranzit na celý rok. S tým, aby mohol Kyjev z tejto zálohovej sumy fakturovať v mesačných splátkach plyn, ktorý odoberal. A k tomu im mali pribudnúť aj prostriedky od ukrajinských spotrebiteľov. Výsledkom by boli dve miliardy dolárov bezúročnej pôžičky. To už vyhovovalo ukrajinským vyjednávačom, ale nie prezidentovi Juščenkovi.
Prečo?
V Kyjeve mali záujem na tom, aby sa najviac točili peniaze cez UkrRosEnergo. Polosúkromnú sprostredkovateľskú spoločnosť, v ktorej polovicu akcií má Gazprom a druhú ukrajinský milionár Firtaš. A je v nej aj Peter Juščenko, brat ukrajinského prezidenta. A tak aj spomínaný ukrajinský dlh vo výške 1,6 miliardy dolárov za minulý rok neputoval pôvodne Gazpromu, ale do UkrRosEnergo. Nápravu Naftogaz urobil až dodatočne. Po tlaku ruskej strany.
Ako to vlastne bolo? Najprv ste tvrdili, že potrebujete dva až tri týždne na spustenie reverzného systému. Potom ste informovali, že sa to musí stihnúť za štyri dni a napokon sme to stihli za dvadsaťštyri hodín.
Práve za tým sa skrývali spomínané technické riešenia. Pritom médiá ma neprávom obviňovali, že nepravdivo informujem. Bolo však treba nakúpiť materiál, prevariť vstupy a výstupy na kompresorových staniciach. Bez toho je reverzný chod nemysliteľný. Ak by sme dodržiavali všetky zákonné normy, tak ani za tri týždeň by sme to nestihli. A tlak v prepravnej sústave klesal… Krízová situácia si žiada aj krízové riešenie. Tŕň z päty nám napokon vytrhol radový technik. Jeho perfektné riešenie spočívalo v tom, že do existujúceho potrubného systému nebolo treba zasiahnuť. Stačilo cez systém guľových ventilov otočiť tok plynu. Bolo to síce v obmedzenom množstve siedmich miliónov kubíkov, ale stačilo to na udržanie sústavy. A mohol by som spomenúť ďalšie technické problémy, ale myslím, že aj tento príklad dokazuje snahu ľudí riešiť a vyriešiť plynovú krízu. Veď len napríklad jednotlivé obsluhy na kompresorových staniciach vtedy pracovali v kuse 36 hodín až potom ich menili.
Po prvom dni obmedzenia dodávok plynu viacerí odberatelia nereagovali znížením odberu. Kritizovali ste ich a pohrozili potrestaním. Kto, prípadne koľkí z nich napokon dostali trest za porušenie príkazu?
Základným problémom bolo, aby nám neklesal tlak na prenosovej trase. To bol aj dôvod, prečo sme tlačili na priemyselný sektor. Na dispečerskom pulte sme priamo sledovali asi 250 podnikov. Zistili sme, že neplnili tú časť kontraktov, ktorá súvisela s prípadným vznikom stavu núdze. Nechceli sme zverejňovať konkrétne podniky, lebo sme mali tušenie, že tu čosi nesedí. Nechceli sme veriť, že podniky sú až také nedisciplinované. Napokon kontrola Slovenskej energetickej inšpekcie potvrdila, že boli zle stanovené hodnoty minimálneho odberu. Podniky neboli schopné dodržať režim, pretože čísla boli hodené len tak z brucha. Krízová situácia ukázala, že sú skutočne veľmi zlé.
Viete o niekom konkrétnom, kto dostal pokutu?
Doteraz nemám informáciou o tom, že by SEI niekoho zaťažila pokutou. Tento problém ma napokon ďalej už nezaujímal. Ako šéf krízového štábu som potreboval stabilizovať systém v prepravnom potrubí.
Aké opatrenia navrhujete, aby sa Slovensko v budúcnosti vyvarovalo dosahov plynovej krízy?
Prvým krokom je prijatie účinných krokov v prípade opakovania sa krízy. Nemáme vyriešený problém, ak by kríza vznikla v lete. Bol by to najkatastrofickejší scenár. Ak by sa tak stalo, tak by to bolo ako odstavenie dodávok plynu na budúcu zimu. Nestihli by sme doplniť zásobníky. A to by bola pre nás i ostatné štáty katastrofa. V takom prípade nebude mať na budúcu zimu nikto plyn. A aj tí, ktorí dnes prekonali nepríjemnú situáciu vcelku pohodlne, by to na budúci rok nedokázali.
Čo konkrétne navrhujete?
V zrýchlenom konaní novelu troch zákonov: zákon o energetike, zákon o regulácii a banský zákon, v ktorom chceme upraviť viaceré veci. Stále tvrdíme, že na Slovensku bolo dostatok plynu, ale nemali sme ťažobné kapacity. Znamená to, že v prípade núdzového stavu budeme žiadať zo zákona prednostné právo čerpania plynu zo zásobníkov na našom území. Podstatou novely je, že minister hospodárstva bude mať právo prikázať zastavenie dodávok do zahraničia na obmedzený čas potrebný na vyriešenie krízy. Prípadne zaviaže prevádzkovateľov skladových zásob plynu, že musia mať určité množstvo plynu akumulovaného pre prípad krízy na Slovensku.
V takom prípade však obmedzíte ich možnosti predávať tento plyn ďalej?
Na predaj ťažobných kapacít, respektíve plynu určeného pre Slovensko, budú potrebovať súhlas ministerstva hospodárstva. Nechceme, aby sa nám zopakovala situácia, keď sme museli bojovať počas krízy s tým, že plynu bolo dosť, ale ťažobné kapacity, teda plyn, ktorý sme potrebovali dostať zo zásobníka, sme mali prenajatý a predaný iným spoločnostiam. Ak sme demokratickým štátom, tak musíme s majiteľmi, ktorí mali právo na spomínané ťažobné kapacity, rokovať. V tom čase som im nemohol zo zákona zobrať plyn.
A zákon o regulácii?
Štát bude mať právo určiť, kto a kde bude mať aké zásobníky na vytvorenie strategických zásob. Zároveň chceme aj diverzifikovať skladové zásoby. Tak, aby neboli na ťarchu iba jedného prevádzkovateľa. Nech prídu aj ďalší, ktorí si budú takisto musieť urobiť povinné rezervy, ťažobné kapacity. Regulačný úrad bude mať právo regulovať aj ceny za skladovanie. Teda to, čo dnes chýba. Bude mať právo kedykoľvek kontrolovať stav zásobníkov, ťažobné kapacity a zmluvy k nim. Chceme mať presný prehľad o tom, koľko toho máme vlastne k dispozícii. V navrhovanej novele sa dokonca hovorí aj o tom, že prevádzkovatelia plynárenskej siete nám budú musieť vždy do konca marca predložiť plán zabezpečenia krízových strategických zásob. Ministerstvo im to do mesiaca odsúhlasí alebo prípadne spresní, ako to majú realizovať.
Aký postoj máme k otázke prepojenia jednotlivých prepravných systémov?
Už sme poslali do Bruselu Európskej komisii návrh, podľa ktorého aj vďaka príspevku peňazí únie uskutočníme prepojenie s Maďarskom a Poľskom s cieľom získať dostatok kapacít.
Platí to aj v prípade dlhodobých riešení, ako je výstavba severne a južnej vetvy plynovodov, prípadne projekt Nabucco?
Máme o ne záujem. Už pred dvoma týždňami som osobne zaslal prihlášku v prípade plynovodu Nabucco.
Lenže SPP zatiaľ záujem neprejavil.
Ako akcionári budeme naň tlačiť, aby sa do projektu zapojil.
Čo v prípade, že svoj postoj nezmení?
Nezostane nám nič iné, ako vytvorenie štátnej spoločnosti, ktorá zabezpečí výstavbu prepojenia Nabucca s našou prenosovou sústavou. Nemôžeme si dovoliť, aby nejakých 150 kilometrov od nás sa tiahol nový plynovod s dostatočnou kapacitou a my by sme takúto šancu nevyužili.
Vo všetkých pádoch sa dnes skloňuje potreba diverzifikácie zdrojov. Únia volá po znížení závislosti od dodávok ruského plynu. Prečo v tejto situácii ideme do spoločného podniku s Gazpromom?
Mnohí kritizujú Rusko za vznik plynovej krízy…
…nemyslíte si, že je to preto, lebo jeho postoj v konflikte determinovali geopolitické záujmy?
Má ich aj Rusko a ani sa tým netají. A má ich napokon každá veľmoc. Niektoré štáty dokonca v ich záujme neváhajú vojensky zaútočiť na iný štát a dlhodobo ho obsadiť. Príkladov z blízkej minulosti je dosť. Rusko však zatiaľ nepoužilo silu. Vyhlasuje, že v svojom záujmovom teritóriu chce mať pod kontrolou plyn, ropu a možno časom aj elektrinu. Napokon najväčšie zásoby zemného plynu sú na území Ruska. V roku 2030 sa predpokladá, že až 60 percent plynu, ktorý spotrebuje EÚ, bude pochádzať práve odtiaľ. Je preto krátkozraké dnes hovoriť, že únia vydrží bez ruského plynu.
Vráťme sa k plánovanej spolupráci s Gazpromom.
Pri rokovaniach s jeho predstaviteľmi sme v záujme vyvarovania sa podobných kríz, aká bola v januári, navrhli aby na vlastné náklady postavili u nás zásobníky alebo nech si v nich prenajmú určitú kapacitu a nech v nich skladujú plyn na vlastné náklady.
Gazprom s tým súhlasil?
Áno, ale zároveň žiada aj komerčné využitie objektov. S tým sme súhlasili s podmienkou, že ako štát budeme mať rozhodujúci vplyv a nepustíme do hry tretieho hráča. Založíme podnik s dominantným postavením štátu. Gazprom s tým súhlasí. Prečo by sme za takýchto podmienok nevytvorili spoločný podnik?
Aj český RWE Transgas ponúka Slovensku spoluprácu.
Je to pravda, ale ponúka nám iba 17-percentnú účasť. O to nemáme záujem. Buď nám dajú 50 percent plus jeden hlas, alebo do toho nepôjdeme. RWE však ešte nepovedala posledné slovo. Situáciu stále prehodnocujú. Ak chcú totiž získať podporu štátu, ako konkurenčný projekt pre súčasných akcionárov v SPP, inak konať ani nemôžu. Na druhej strane Rusi už s podmienkami súhlasili. Výhoda v spolupráci s nimi je aj v tom, že Gazprom môže, ale nemusí využívať korporatívne ceny tam, kde má svoj vplyv a únia sa aj tak nevyhne dodávkam ruského plynu. Napokon Gazprom má takéto spoločnosti založené vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku. Nik sa dnes nepozastavuje nad tým, že v rakúskom Baumgartene, na ktorý sa každý spolieha a je základným obchodným plynárenským uzlom pre Európu, má 50 percent práve Gazprom. Ak teda nemajú obavy Rakúšania alebo Nemci, tak prečo sa majú strachovať Slováci, ktorí sú až na 98 percent závislí od ruských dodávok plynu?
Štát chce po kríze vlastniť zásobníky plynu. Prečo, keď v čase krízy bol podľa SPP plyn z domácich zásobníkov k dispozícii pre Slovensko?
Nepovedal by som, že štát chce vlastniť plynové zásobníky. Štát chce mať len k dispozícii potrebné množstvo plynu v prípade krízovej situácie. Existuje niekoľko riešení. Od vybudovania zásobníkov, cez ich prenájom až po nejakú inú úpravu. Podľa našich prepočtov existujú u nás lokality, vďaka ktorým by sa dali navŕšiť naše zásoby o sedem miliárd kubíkov. Treba ešte urobiť podrobný geologický prieskum a navrhnúť technické riešenie. To je budúcnosť.
Čo si myslíte o vyjadrení prezidenta Viktora Juščenka počas práve skončených rokovaní v Bruseli, že plynový konflikt ešte viac priblížil Kyjev k EÚ?
Myslím si presný opak. Ukrajina v prípade odmietnutia swapovej operácie, na čo nemala dôvod, išlo len o dobrú politickú vôľu, ukázala, že záujmy ostatných krajín sú jej vzdialené. Riešila si vnútropolitický spor na úkor ostatných, ktorí s ním nemali nič spoločné. V Kyjeve musia preto rátať s tým, že pri akýchkoľvek rokovaniach o nejakej ďalšej integrácii do medzinárodných štruktúr bude Slovensko opatrné.
Neberiete teda ukrajinský dôvod odmietnutia slovenskej žiadosti, že ide o technický problém spojený s otočením toku plynu?
Veľmi dobre sme mali zmapované technické možnosti návrhu. Pomohli nám aj samotní ukrajinskí dispečeri. Už sa nemohli pozerať na to, čo robí politická špička v Kyjeve. Sami nám preto navrhli, že ak chceme swapovú operáciu, tak musíme použiť dva konkrétne vstupy z Ruska. Jeden bol schopný prepustiť 15 miliónov kubíkov denne a druhý sedem. Teda tých 22 miliónov kubíkov by sa dalo prepraviť bez toho, aby sme narušili reverzný tok v ukrajinskom prepravnom systéme. Keď som v Moskve na summite povedal generálnemu riaditeľovi Naftogazu Olehovi Dubynovi o tejto možnosti reagoval: pán minister, čo môžu vedieť naši dispečeri. To my v Kyjeve musíme vedieť lepšie, ako to funguje. Nezostalo mi nič iné, iba mu pripomenúť, že tí dispečeri denne robia s tými „šupátkami“, s tými guľovými ventilmi a prehadzujú trasy a pracujú s tlakom a „vedia teda viac ako vy na generálnom riaditeľstve v Kyjeve“. Aj to ma presvedčilo v tom, že na ukrajinskej strane vtedy chýbala politická vôľa. Dubynovi som povedal aj to, že Slovensko bolo pre Ukrajinu v tomto spore najvzácnejším zajatcom, ktorému zviazali ruky aj nohy preto, lebo sa pohádali s Ruskom a dva týždne nám nedali jesť ani piť. Teda ani kvapku plynu. Povedal som mu, že v Kyjeve vedeli, že buď zajatec zomrie, alebo sa všetci ostatní nad ním zľutujú a urobia niečo na jeho záchranu.