Stredná a východná Európa ťažila z masívneho prílevu zahraničného kapitálu, lákaného ich hospodárskou dynamikou a ubezpečeného jej privilegovanými vzťahmi s eurozónou. Vzhľadom na krízu sa tieto peniaze, ktoré prišli z bohatých krajín, začali sťahovať, čo vyvolal začiatok finančnej asfyxie (pridusenia) a pokles národných mien.
Dnes úrokové miery horia, hospodárska aktivita sa rúca a deficity letia hore. Pretože podniky týchto krajín a tiež ich obyvatelia si veľa požičali v cudzích menách (eurách, švajčiarskych frankoch), vec sa ešte zhoršila. V niektorých prípadoch sú dokonca obavy z krachu, vzhľadom na nemožnosť získať nové peniaze.
Západ by urobil veľkú chybu, keby sa o to, čo sa deje na východe nezaujímal. Už len z čistého egoizmu. Banky krajín eurozóny sa tam silno zakorenili a veľa tam požičali. V prípade všeobecného zrútenia v Poľsku alebo v Českej republike by mohol utrpieť kolosálne straty, ktoré by mohli ohroziť aj ich solventnosť – to je osobitne prípad rakúskych finančných ústavov.
Mať okolo seba oblasť privilegovanej obchodnej výmeny je v čase, kedy kríza podnecuje národné ochranárske tendencie, užitočný zmierňujúci faktor. Spojené štáty majú svoju vlastnú zónu, Ázia má svoju, Európa sa bez nej nemôže zaobísť.
Opäť dodať dynamiku krajinám východnej Európy alebo zabrániť ich stroskotaniu znamená ponúknuť podnikom eurozóny možnosť predávať tam svoje výrobky a služby, znamená to zabezpečiť Nemecku, Francúzsku a ďalším krajinám na západe kontinentu pár desatín percenta hrubého domáceho produktu. To nemožno prehliadať.
Stávka nie je len hospodárska a finančná. Šéf Svetovej banky Robert Zoellich, Američan, to práve pripomenul: „Pred dvadsiatimi rokmi, v roku 1989, sa Európa zjednotila. Bola by to tragédia nechať ju znovu sa rozdeliť“.
Západná Európa nemôže nechať východnú padnúť. Aj keby finančná pomoc bola veľmi nákladná, nerobiť nič by bolo ešte drahšie, uvádza Le Monde.